Láska na druhý pohľad

Ležíš rozkročená na stole, okolo teba kopec cudzích ľudí, asistentov, sanitárov, hadičiek, do očí ti svieti nemocničná lampa. Si dorezaná, oblbnutá z tých sajrajtov, čo ti kapú do žily. 

Ešte pred pár hodinami si snívala svoj slobodný sen nepretržitého desaťhodinového spánku vo svojom teplom pyžamku. Cítiš únavu z toho, čo sa to okolo teba deje a že to nemáš pod kontrolou. Odovzdávaš sa úplne osudu, bez možnosti úteku a akéhokoľvek pohnutia. Počuješ plač svojho dieťaťa, ale jediné, na čo myslíš, je spánok. Veľmi si praješ, aby ťa všetci nechali na pokoji. Prinášajú ti dieťa, spoločná fotka. Usmievaš sa, ale len preto, aby to dobre vyzeralo. Láska na prvý pohľad sa nedeje. 

Nekonečná radosť neprichádza. Prečo to nie je ako v tých filmoch?! Bože, čo to budeš za matku?! Úľava, keď ťa vezú na izbu... Konečne spánok. Prinášajú ti dieťa, prisáva sa. Nevieš čo s rukami, či sa ho môžeš dotknúť. Hanblivo ho pohladíš. Očami hľadáš izbovú sestru, chceš si už oddýchnuť. 

Na druhý deň ti bez ľútosti prinesú dieťa. Argumentuješ cisarákom, bolesťami, únavou, neschopnosťou, nevedomosťou, prosíš o zľutovanie. Sestra je akoby hluchá. Noc je hrozná, každú chvíľu ťa dieťa budí, nevieš, prečo plače a čo chce. Zúfalo ho raz kŕmiš, raz prebaľuješ, masíruješ bruško, hojdáš, nevieš, čo má rado a čo práve potrebuje...

O piatej ráno zaspávaš, kým sestra vzapätí nerozvalí dvere s tlakomerom. Krv. Lieky. Kontrola lekára. Upratovačka. Malá vizita. Veľká vizita. Raňajky. Sono. Konečne trocha kľud, dieťa vedľa teba spokojne spí. A tvoje srdce sa prvý raz zachveje. Pozoruješ mimiku, malinké rúčky, hľadáš podobu. Opäť to ticho prehlušia ostatné maminy a rev detí... 

Si doma. Svokra uz odišla, manžel po dovolenke v práci. Už si pochopila, že sa tak skoro nevyspíš a trocha si nabehla na ten kolotoč. Pochopila si to. Si mama a toto je tvoje dieťa. Tak konečne celý deň samy, láska ❤.

O pár týždňv nebudeš chápať, že sa v tebe nachádza taký hlboký cit a že dokážeš tak nekonečne milovať.