Vodičský preukaz na dojčenie

Pred pôrodom si zavedieš zápisník, kde máš kategórie "práca", "úrady", výbava pre bábätko", "taška do pôrodnice", "výber mena", "výber pediatra", "výber nemocnice a pôrodníka" a "dojčenie". 

Ako sa blíži tvoj čas, jednotlivé strany sa zapĺňajú, odfajfkuješ, čo máš, iba posledné listy v skupine "dojčenie" sú stále prázdne. Na internete je toho tak veľa, že sa ti to ani nechce čítať. Pre pokoj duše sa prihlásiš na kurz dojčenia a ty si rada, že v zošite máš k tejto téme nejaké poznámky. Vybavené. 

Dieťa sa narodí. Prvé prisatie. Eh, čo to, nejako to nejde. Malé ako taký živý senzor ústočkami sonduje nejaký hrbolček na tvojom tele. Lenže ty tam ten hrbolček nemáš! Sestra ti núka akýsi klobúčik, dieťa sa prisaje, skúša ťahať a nič. Pozeráš do úhľadného zošita, ani zmienka o chýbajúcich bradavkách... 

O pár dní máš prsia naliate  ako kamene, nevieš, čo to má všetko znamenať. Pochopíš, keď ti v horúcej sprche vybuchne gejzír mlieka a nie a nie ho zastaviť. Malé sa snaží mikrohltmi vyprázdniť tie galóny mlieka, no úľava neprichádza a na prsiach by ti v tom momente upiekli aj volské oko. Žiadnu odsávačku nemáš, lebo veď načo, keď si nechcela kŕmiť cez fľašku. Požičajú ti erárnu. Ten pocit, ako keď ti treba cikať a konečne sa vycikáš! ☺ 

Dieťa v pôrodnici priberá, mlieka máš na rozdávanie, myslíš si, že si za vodou. 💩💩, zlatá rybka. To ešte netušíš, že to boli len cvičné jazdy a doma príde skutočná realita. Učiť sa dojčiť je ako vyštudovať vysokú školu alebo učiť sa šoférovať. Učíš sa, čo robiť keď: veľa mlieka, málo mlieka, treba príkrm, má štrajk, máš krvavé bradavky, bolestivé prsníky, idú mu zuby, koľko je dosť a koľko málo, či pije a priberá, čo máš jesť a nejesť, koľko tekutín vypiť, aké vitamíny brať, dostaneš menzes, musíš užiť tabletky, dokedy dojčiť výlučne, či vhodné aj po roku, či po dvoch to nie je trápne a po troch úchylne, ako odučiť od nočného dojčenia a celkovo a či vóbec máš ty o tom rozhodovať. 

No keď do roka úspešne zvládneš všetky skúšky, potom sa už len vezieš 😉.