Prestrihnutím pupočnej šnúry sa to nekončí

S rastúcim bruchom ti tu vyskočí cukor, tu obličky, tu pečeň, tu platnička. Snažíš sa ponaprávať škody, a tak mieriš od jedného doktora k druhému. Keď už nastane amen tvojim dňom, končíš aj na patológii, kam omylom zabočíš, keď hľadáš neurológa. 

Pomedzi to ešte vybavuješ posledne veci pred odchodom na materskú a nevieš sa už dočkať, kedy sa už toho bachora zbavíš a budeš voľná ako vtáčik, ľahká ako obláčik. Tešíš sa, ako si bez fučania vyšlapeš schody k pošte, ako sa už nezapotíš v banke, u operátora, či v poisťovni a ako si vybavíš doktora bez ťažítka pod nosom. 

Pár dní po pôrode ťa tvoje bunky opäť začínajú poslúchať, ale čaká ta ešte pár kontrol a nejaké vybavovačky. Nechávaš dieťa a muža samých a vyberieš sa na výlet k doktorovi. Cítiš sa konečne nezávislá a samostatná. Ešte v čakárni ti muž volá, že dieťa stále reve a nechce sa napiť z fľašky. Tebe sa razom rúcajú plány o kaderníčke a šopovaní. O pol hodinu ťa muž pološialeným hlasom informuje, že prestalo pomáhať aj skákanie na fitlopte. Pred tebou ešte 5 ľudí a to vyšetrovanie vnútri by hádam aj slimák zvládol rýchlejšie. Začínaš sa mierne stresovať. 

Po ďalšej pol hodine v telefóne kvôli revu v pozadí počuješ len "susedia búchajú... ani... hojdanie... už... kedy?" V stave amoku oslovuješ storočnú roztrasenú babku o barlách, či sa môžeš predbehnúť. Netušíš, či ťa počuje, ale chladnorvne sa prederieš dnu. Konečne si doma a prvým hltom utíšiš nespokojné dieťa. 

Ďalší deň už neriskuješ, bereš kočár s dieťaťom a ideš si vybaviť ďalšieho doktora. Trepeš sa po kočík-not-friendly teréne do ambulancie. Ó Bože, ako neznášaš dvere s nápisom SEM a TAM! A tak sem tam to dieťa v kočíku tak pretrepeš, až sa ti zakaždým rozreve. 

Ďalší deň nechávaš kočík doma a dieťa šupneš do nosiča. S fučaním vyšlapeš schody k pošte, spotená vystávaš rad v banke.

A keď vybavíš aj posledného doktora, tak si zvykneš na to neustále ťažítko pod tvojím nosom, že si odrazu tie popruhy začneš už aj užívať ✌