Nenávratnosť okamihu

Stojíš pri okne s bábom v náručí a len tak dovetra mu niečo táraš, keď tu zrazu prvý úsmev. Taký ten povestný prvý. Vedomý, nie mimovoľný. Zmeravieš a vzápätí sa takmer  roztopíš. Robíš všelijaké ksichtíky, len aby sa znova zopakoval tento moment. Hltáš každý mih tváre bábätka, čo najviac doširoka otváraš oči, nech zachytíš všetky detaily tejto neopakovateľnej chvíle. Uši napínaš  ako slon, nech ti neunikne žiadny odtienok mrnkania pri smiechu. Rozťahuješ nosné dierky, nech si zapamätáš vôňu tohto momentu. Prstami šteklíš drobné jamky na líčkach, akoby boli pomyselným gombíkmi, ktorými sa dá stopnúť, či vrátiť späť táto chvíľa.

Skladáš prádlo na posteli, keď sa zrazu drobec celkom sám pretočí na bruško. Je to tu, prvý krôčik k samostatnému pohybu. Ani sa nestihneš spamätať, čo sa to vlastne pred pár sekundami stalo. Chceš zadrapiť tú chvíľku, čo už je aj tak nenávratne na ceste do tvojich spomienok, a vrátiť ju späť, precítiť každým pórom, vidieť  spomalene, z ľavej aj pravej strany. No ten moment je preč.

Až sa desíš, čo príde, keď ti prvý raz povie tak skutočne "mama". Keď už štartuje hlásky mmmm, mam, mam, nenechávaš nič na náhodu, poruke máš stále foťák, nech je aspoň technika k tebe milostivá a dopraje ti opätovne pozrieť a pomalinky precítiť ten moment prvého slova. Až to zrazu príde práve vtedy, keď v rýchlosti balíš veci na von. Nestihneš sa ani nadýchnuť a už je to fuč.

Ako si strčí nožičku do úst, ako sa prvýkrát preplazí ku káblom, ako spravi prvé kroky, ako ťa prvý raz samé objíme.. sú to momentky, záblesky šťastia. Fotky v tvojej pamäti, ktoré sa nedajú zdieľať. Neopakovateľné, a preto tak vzácne, lebo sa nedajú vrátiť späť.

Je jedna možnosť. Čo tak zopakovať si to znovu pri ďalšom bábu? 😉