Občas si aj pospíš

Pred pôrodom sa snažíš prežiť emóciu slova "nevyspatosť". Spomenieš si na ten deň v robote, kedy si tam prišla rovno z flámu a cítila si sa ako vyflusnutá mátoha s neprítomným pohľadom sŕkajúca jeden dúšok kávy za druhým a tento nočný záťah si potom dospávala aj celý týždeň. 

Ale čo po pôrode? To je ako ako jedna nočná lumpovačka za druhou! Celé roky! Vravia ti: Už sa nevyspíš! Vieš, ako spí zajac? Preboha, len decko nedávaj do postele, lebo sa budeš každú chvíľu budiť a kontrolovať, či si ho nepriľahla. Nezvykaj dieťa na spoločné spanie, lebo ho z postele už nikdy nedostaneš! Sanitár, ktorý ťa odváža na popôrodnú izbu so slovami: "Gratulujem mamička, najbližších osemnásť rokov sa už nevyspíte", uzatvára tento rad prísloví a porekadiel k téme spánku matky a tebe už nezostáva nič iné, len sa zmieriť s krutou skutočnosťou materstva. 

I tak je. V nemocnici nespíš, lebo: eufória, plačúce tvoje dieťa, plačúce dieťa tvojej spolubývajúcej, plačúcich ďalších 30 detí na oddelení a s nimi ich matky, plačúca ty, koliky, príkrmy, bolesti tvojho bruška a bruška bábätka, hlučný personál. A keď sa už všetko utíši, tak chrápanie spolubyývajúcej 😪. 

Domov prichádzaš s takými kruhmi, že by mohli byť predlohou olympijskej vlajky. Lenže nočný maratón pokračuje ďalej a ty v noci nespíš, lebo tak ta ešte pred pôrodom a v pôrodnici učili, že matka v noci nemá spať. A tak prekladáš, vykladáš, nakladáš, skúšaš na plačúce dieťa rektálne rúrky, pupika, cvičenie nožičkami, grgajúce polohy. Až sa jednu noc na to celé vykašleš, dieťa si dáš k sebe do postele, takto ho nakojíš a od únavy zaspíš. Po pár hodinách sa len pomrvíš, dieťa opäť nakojíš a zaspíš skôr, než si uvedomíš, že si vôbec bola hore. 

Rano dieťa čulé, nepriľahnuté. Ty si tiež šťastná, že si sa trocha vyspala. S prekvapením zisťuješ, že ti dieťa prespí skoro 20 hodín. A tak ukradomky pospávaš aj ty, voľkáš si a vylihuješ na gauči a tešíš sa, aká si oddýchnutá. 

A zazvoní zvonec, rozprávky bude koniec, keď prídu prvé sople, zuby a štvornožkovanie 😆